O Červenom Kláštore, mníchovi Cypriánovi a tichu.

Keď z času na čas potrebujeme s manželom malú  zmenu, vyrážame na výlet. Niekedy iba dobre padne úplne zmeniť prostredie a vyčistiť si hlavu.

Vyberáme si Červený Kláštor, kde sme už dávno neboli. „Naposledy vtedy, keď mal syn šesť rokov,“ podotkne manžel. Je to naozaj dávno. Syn práve zmaturoval.

Ako študentka som v Pieninách trávila každý rok pár týždňov. Do Červeného Kláštora sme chodili na zemiakové brigády a na kurzy kresby a maľby z umeleckej školy. Vychádzali sme do okolia so skicármi a kreslili zaujímavé miesta, spoznávali krajinu a miestne reštauračné zariadenia.

Vchádzajúc ku Červenému Kláštoru mi zaplesalo srdce a vynorili sa spomienky na moju miestami zaujímavú mladosť. Počula som hlasy mojich spolužiakov a v duchu som ich videla kráčať po nádvorí kláštora. Ešte že krčma je na svojom mieste. Úplne mi odľahlo.

Prekvapivo dobrá káva v Krčme pod lipou na nádvorí kláštora a čokoládový koláčik potešia a naštartujú našu myseľ a unavené telá. Nakuknem do pokladne kláštora a vôňa bylinkových čajov ma už nepustila a nedovolila mi odísť.

Som prekvapená, kláštor je niekoľko rokov po rekonštrukcii aj vnútorných aj vonkajších priestorov. Čakala som iba malú starú expozíciu, ale staré múry voňajúce starinou majú magickú silu a lákajú nás na prehliadku.

Mníšske habity, dobové náradie, kópia Herbára mnícha Cypriána a mnoho iných zaujímavostí. Skláňam sa pred prácou reštaurátorov v Kostole sv. Antona Pustovníka. Podarilo sa im zreštaurovať   štukovú maľbu z roku 1746, pôsobí naozaj nádherne. V priestore sa človek cíti zvláštne, možno niekde z diaľky sa ozýva spev mníchov, aj keď iba v mojich predstavách. Míňame krížovú chodbu i Kapitulárnu sieň, kde minulosti prebiehali dôležité záležitosti kláštora.

Keď však vyjdeme do kláštornej záhrady, neviem, kde sa mám pozrieť, ruiny pustovníckych domčekov, slnečné hodiny, mohutné stromy a bylinkové záhony v ich tieni.

Určujem bylinky, ktoré sa tu pestujú na mnohých záhonoch, sedím na múrikoch, chodím po miestach, kde chodili a pracovali mnísi v tichom pokoji a rozjímaní.

Sedím, prechádzam sa a rozmýšľam, vdychujem génia loci tohto miesta.  Ako žili, čo robili, ako vyzeral ich svet. Po návšteve Červeného Kláštora dokážem odpovedať na mnohé otázky. Hlavné je, že dokážem vdychovať tú zvláštnu energiu, ktorá  na tomto mieste určite je.

To sa už nádvorie a okolie začína plniť ľuďmi, turisti, zájazdy, cyklisti, rodiny s deťmi. Babylon rečí, Slováci, Poliaci, Maďari, Francúzi, dokonca aj rakúski výtvarníci, účastníci krajinárskeho plenéru s obrazmi pod pazuchou.

Vyskúšame typickú goralskú atrakciu. Plavbu plťou po Dunajci. Deväť kilometrová plavba na drevených pltiach nádherným kaňonom. Počúvame veselé rozprávanie pltníka, pozorujeme krajinu a ľudí na brehu.

Plavba končí v Lesnici. Nás čaká obed a cesta naspäť. Požičiame si bicykle. Bude to zábava. V tom na prístrešok reštaurácie začali padať prvé kvapky a z jasného neba sa strhla silná letná búrka. Tak čakáme a počúvame živú goralskú kapelu, ktorá vyhráva výletníkom. Všetci sa usmievajú, niektorí tancujú a čakajú, kedy prestane pršať.

Tak ideme, požičiavame si bicykle, vyberáme špeciálne tie s blatníkom. Cesta je mokrá, samá kaluž. Chvíľu rozmýšľam, či nedám prednosť návratu autobusom. Manžel ale zavelil: „Nie sme nijaké padavky“, a už sme krútili do pedálov. Iba občas som si utrela blato z tváre. Slnko začalo opäť svietiť, a my sme šliapali okolo Dunajca a kývali pltiam, ktoré sa plavili dolu riekou.

Cestou sme sa zastavili v obnovených kúpeľoch Smerdžonka a neobišli sme ani motorest v Haligovciach. Tu sme boli vždy ubytovaní. Bola som zvedavá, ako sa zmenil od našich študentských čias. Vzniklo tu múzeum poľnohospodárskych strojov, mini zoo, kemp a všetko čo k tomu patrí. Iba tie chatky sa veľmi nezmenili, ešte som si pamätala aj v ktorej som naposledy bývala.

Obyčajne vnímame a vidíme veci okolo seba zrakom. Teraz sa mi zdalo, že dnešný výlet bol o zvukoch. Šum košatých stromov, zvuky starých múrov i spev mníchov v kostole, keď si zavriem oči. Melódia Markéty Irglovej a Glena Hansarda – zvonenie môjho telefónu, ktorý zazvonil práve v kostole. Viem, že je to trochu neslušné, telefonovať na takom mieste. Bola som tam   sama, a môj hlas sa v jemnej ozvene odrážal od múrov. Mala som pocit, že ho naháňam v priestore.

Záhrada bola plná ticha, akoby som chcela zachytiť tichý a asketický život mnícha Cypriána a jeho súputníkov. Ticho som sedela a počúvala pieseň, stromov, vetra a vtákov.

Vnímala som zvuky vody, šplechot vĺn na plti. Plavbu v tichej vode, zurčiace pereje, prevaľujúce sa vlny cez okraj drevenej plte. Miestami ich prerušovala iba konverzácia matky so synom, ktorý práve potreboval na záchod a bol hladný a smädný a rozkazovačným tónom si vyžadoval všetko okamžite a hneď. Jeho neutíchajúci príval slov nezastavili ani ponuky rôznych dobrôt. Myslím, že viac ako polovica osadenstva plte si priala počuť veľké žblnk! a následné: „muž cez palubu“, aby sa konečne mohli znovu započúvať do zvukov vody a prírody okolo seba.

Nikdy som   nevnímala ako znejú kvapky vody ak dopadajú na rôzny materiál. Celkom zábavne znejú. Kvap, kvap, puk, šuch. Lúdia celý rad tónov.

Je zábavné počúvať svet. Málokedy však máme na to čas.