Relax na lúkach

Už dlhšiu dobu zisťujem, že sa vzďaľujem od seba. Už sa nepamätám na svoju ženskosť a musím ju objavovať i v takých bežných situáciách ako je skúšanie plesových šiat po rokoch.

Zabúdam.  Nielen zabúdam mená, kde som položila veci, čo je horšie zabúdam na svoju intuíciu.

Nepočujem.  Nepočujem, nie preto, že som po operácii ucha, nie preto,  že som v neustálom  školskom hluku. Ja nepočujem svoj  vnútorný  hlas a to ma celkom desí.

Môj život sa točí okolo neustálych povinností. Plný zoznam, ešte urobiť toto, ešte niečo iné. Zapisujem, odškrtávam, pripisujem.

Keď sa pozriem na seba, zdá sa mi, že som ako pes, ktorý sa snaží chytiť svoj chvost, ale nikdy sa mu to nepodarí.

Myslela som si, že je to v poriadku, že to tak má byť. Veľa povinností, následná únava, smútok.

Ale moje telo sa na to už nemohlo pozerať a pomaly začalo vypínať. Najprv som posediačky zaspala, to sa mi ešte nikdy v živote nepodarilo.

Potom mi navreli žily a opustili ma nohy. Nevedela som sa ani postaviť. Potom prišli na rad ruky. Začali tŕpnuť. A to som si už musela ľahnúť. Odrazu, koľko času pre seba.

Rýchla zmena nutná!

Zmeniť všetko naraz to nejde a ani to neviem.

Čo môžem zmeniť, je stráviť aspoň víkend bez zoznamu, čo mám urobiť a stihnúť.

Mám rada bylinky, rôzne kvetiny. Učila som sa ich poznávať už ako dieťa. Teraz ich zbieram, pestujem.  Niečo viem, niečo sa stále učím, ale veľmi veľa toho ešte neviem a chcem vedieť. Náhodou mi prišiel pod ruku bylinkový kurz s Mirkou.

Bol už obsadený.

„Aspoň sa skúsim spýtať, či sa nejaké miestečko neuvoľnilo“, pomyslela som si. A uvoľnilo.

Hneď večer som nahádzala pár vecí na kopu, aby som mohla na druhý deň po robote vyraziť do Záježovej.

S určitými obavami som sa vydala na cestu. Nie som už jedna z tých ezoterických lesných víl, či eko-nadšencov. Bola som taká unavená, že som si len pomyslela: „ Nechám sa viesť a uvidím. Čo nechcem predsa robiť nemusím. A môžem to aj prespať “.

Nechala som to tak. Avšak celá tá ženská partia ma vtiahla do diania. Bylinky sme poznávali, preciťovali, pociťovali, voňali a aj trochu tvorili.

Ďakujem, že som mala možnosť znovu ochutnať. Ako chutia bylinky, zeleninové jedlá, ako sa chodí boso po tráve, ako vonia lúka, ale aj vydymovadlo.

Ako je to byť v ženskej spoločnosti, rozprávať sa, vzájomne sa inšpirovať a nakuknúť pod pokrývku i niečoho, čo vôbec nepoznám.

Vďaka Mirke aj dievčatám som si veľmi oddýchla. Škoda, že takáto povznesená nálada netrvá večne a v bežných povinnostiach na ňu časom zabudneme.

Stačí mi však spomenúť si na rozkvitnutú bylinkovú záhradu, voňavé lúky a krásne rozhovory a aspoň na čas sa zas tam  v spomienkach môžem vrátiť a pripomenúť si tie pocity.

Teraz si pozerám fotky. No aká inšpirácia. Niečo som našla v mojom pripravovanom artexovom obraze.

Krásna rastlinka Alchemilka žltozelená.  A tu niečo žltozelené plstené.

Oľga Dzúrová

www.plstenie.sk