Ako ja mám rada textilné výstavy!
Škoda, že bývam v menšom meste. Veľa možností vidieť peknú výstavu – a k tomu ešte textilnú – nemám. Ale predsa, z času na čas, sa niečo objaví a ja sa kochám krásou nití, látok a ich netradičným spracovaním. Môžem snívať a rozmýšľať nad tým, čo ešte textil je, alebo čo ho s ním spája. Vlákno, či obyčajná myšlienka?
Od začiatku som sledovala súťažnú prehliadku prác výtvarníkov z celého sveta, projekt Trienále textilu. Koná sa každé tri roky a zo Slovenska putuje do Poľska, Maďarska a Čiech.
Obdivovala som kreativitu umelcov. Čudovala som sa akú podobu môžu dať svojim dielam. Ako pozdvihli textilné techniky a vyčarovali z nich nový moderný look. Vyšívanie, šitie, tkanie, čipka, maľba na hodváb, plstenie, ale aj iné materiály a nové moderné digitálne tlače a svetelné vlákna. To všetko skombinovali tak, že by ma to nikdy nenapadlo.
Na výstave textilných prác si stále nájdem niečo, čo ma zaujme, inšpiruje a naplní ma pozitívnym pocitom až vzrušením.
Poviem si: „Aj ja už tento rok niečo vytvorím“. No, potom príde práca, povinnosti, záhrada a všetko dôležité aj nedôležité, čo musím ešte urobiť, alebo vybaviť. A ako vždy, na tvorenie už neostane čas. A tak sa teším zas na novú a novú výstavu.
Aby ste si trochu užili so mnou. Zaspomínam si a podelím sa o pár obrázkov z Trienále textilu 2013. To sa mi páčilo asi najviac. Bolo tam totiž veľa plstených prác. A tie ja môžem.
Prešli tri roky a Trienále je tu zas. I keď pod názvom Textil bez hraníc. Bola som zvedavá, čo výtvarníci za ten čas vytvorili, kam sa posunuli.
Aby som si stretnutie s textilom ešte viac užila, zorganizovali sme s priateľkami výlet na vernisáž v Tatranskej galérii v Poprade.
Spoločné prezeranie a hodnotenie výstavy má svoje čaro. Rôzne pohľady, názory, záujmy, prinášajú aj mnohé komické situácie. Prechádzali sme japonským lesom, zbierali svietiace huby, obdivovali svetelné vlákna. Niekedy sme lúštili čo to je a čo nám chcel autor povedať. Hrali sme sa na porotcov a dávali vlastné hodnotenia. Možno som bola trochu sklamaná, pretože tento krát tam nebola zastúpená vlna a plstenie. Našla som však aspoň pár prác, ktoré sa mi páčili a viackrát som sa k nim vrátila.
A záver. Ten sme si urobili po výstave, pri návšteve príjemnej kaviarničky. Sŕkajúc voňavý čaj a zajedajúc sladkú dobrotu.
Ako ja mám rada textilné výstavy! Aj preto, lebo si ich užívam s ľudmi, ktorí majú podobné záujmy…
…a spolu sa tešíme na ďalšiu. Dúfam, že na ňu nebudeme musieť čakať tri roky.